Prečo je tak ťažké veriť Bohu?

Zdravotná poistka, životné poistenie, havarijné poistenie, klasický „zicher“ pri voľbe vysokej, či strednej školy.

To sú všetko znaky obozretnosti a zodpovednosti človeka, tak ako sa píše i vo Svätom písme v podobenstve o predvídavosti synov sveta.

Predmanželská zmluva, to je iné kafé, ale teraz to tu nechcem rozoberať.

Je jasné, že úplne dôverovať človeku je krásne, dôverovať všetkým ľuďom je asi dosť naivné. Po predchádzajúcich nepríjemných skúsenostiach je to pre niekoho dokonca nemožné. Pochopiteľné, zrada sa môže odpustiť a bolo by to pekné, ale zabúda sa ťažko.

Lenže prečo nedôverovať Bohu? Má alebo mal snáď nejaký človek s Bohom zlú skúsenosť? Zradil ho? Sklamal?

Pri takýchto krutých slovách to znie takmer ako bohorúhanie, zvlášť keď vieme, že Kristus položil za nás ruky na kríž. Aj za tých, ktorí mu neveria. Pre mňa osobne nepochopiteľné, ale veď ja nemusím všetkému rozumieť a zvlášť sa nepokúšam chápať Boha. Veď aj sv. Augustín píše: Ak rozumieš, to nie je Boh.“

Nezamýšľam sa ani tak nad neveriacimi, ich rozhodnutie neveriť, rešpektujem.

A už vôbec to nie je výčitka smerom k veriacim, praktizujúcom kresťanom. Berte to skôr ako povzbudenie.

Tak ešte raz. Čo to teda znamená úplne a bezpodmienečne veriť v Boha? Ako to asi vyzerá v praxi?

Myslím, že menší problém je práve v slove veriť. Nie žeby bolo niečo zlé na tom slove, ale na samotnom význame tohto slova. Každý deň, aspoň dúfam, sa predsa modlíme Verím v Boha..., Ale ako hovorí moja teta: „Aj diabol verí v Boha.“ A on naozaj verí, veď keby neveril, nerobil by si takú námahu, aby nás od Neho odtrhol. Ale to nestačí. Nestačí iba veriť.

Skúsme si nahradiť slovo verím slovom dôverujem.

Áno, je pravda, že asi ťažko čakať, že sa zmení Credo a namiesto Verím v Boha, Otca všemohúceho, by sme sa modlili Dôverujem Bohu...

Ale skúsme to. Čo sa stane? Možno pre niekoho vôbec nič.

Ono, úprimne, to nie je iba o slovíčkach, nazvime si to ako chceme.

Je to o tom, či dokážem pred Bohom skloniť hlavu. Uznať, že On je Boh a ja som „iba“ človek, čo predsa nie je málo, navyše ja verím, že som Jeho milované dieťa. Je to o tom doznať, že všetko mám od Neho, že On má všetko a aj tak si nechce nič nechať pre seba.

Viera je dar a je na každom z nás, či sa tomuto daru otvoríme alebo nie. Chyba nie je na strane Boha, On tento dar má pripravený pre každého.

Aj ja mám havarijnú poistku a dala som si „zicher“ prihlášku na výšku, verím ľuďom a dokonca niektorým aj dôverujem, ale v Bohu prechovávam dôveru a modlím sa, aby tá dôvera bola neoblomná a v každom okamihu. Na tom musím ešte popracovať.

Čo však viem s istotou, s dôverou v Boha sa mi žije lepšie, dôvera v Bohu pestuje vo mne dôveru aj v ľuďoch a viera v Boha mi dáva prekonávať aj tie situácie, ktoré pre niekoho môžu byť neuveriteľné, nespravodlivé, nedôveryhodné.

Prečo je teda tak ťažké veriť respektíve dôverovať Bohu, keď život v tejto viere sa stáva ľahším?